Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
13.08.2019, 13:35

Za volantom v koži seniora: zle vidím, nepočujem a nemôžem sa hýbať

Redakcia iDNES.cz vyskúšala oblek, ktorý redaktora posunul v čase o 25 rokov dopredu. Ako sa šoféruje v koži seniora?

Za volantom v koži seniora: zle vidím, nepočujem a nemôžem sa hýbať
Zdroj: Lukáš Procházka, MF DNES

Ak sa dnes dostanem za volant, bude to úspech. Najskôr nasuniem zadok na sedadlo, je veľmi fajn, že toto auto je vysoké - nedokážem si predstaviť, že sa mám skladať do nejakého miniautíčka, píše iDNES.cz. Oceňujem, aké výhody má vyšší posed v aute triedy SUV. Sláva, som tam. Bolelo to, ale podarilo sa. Miesta je tu dosť, takže sa usadzujem ako-tak pohodlne - a znovu blahorečím Jeep s automatickou prevodovkou.

Stačí radiacu páku posunúť do polohy D a nemusím stále "verglovat" mizerne pohyblivou rukou. Uznávam, že americkí seniori to majú oproti tým našim o dosť ľahšie. Aj preto, že ľavá neohybná noha nemusí obsluhovať spojkový pedál. Stačí, že kvôli oceľovému závažiu nemám cit ani v tej pravej, ktorou ovládam brzdu a plyn.

​Najskôr však musím vycúvať. Zo zvyku otáčam hlavu dozadu - nejde to. Na krku totiž mám tučný polstrovaný obojok. Musím sa spoľahnúť na zrkadlá. Keď si ich chcem natočiť, aby som videl viac cesty, prsty sa v nešikovných rukaviciach šmýkajú z príliš okrúhleho tlačítka vo dverách - aj ten je umiestnený pre mňa celkom nešikovne. Hlavne si neviem predstaviť, že by som sa mal poriadne rozhliadnuť na križovatke, zvlášť keby bola hlavná cesta v zlom uhle.

Neil Armstrong na Mesiaci

Už nasúkať sa do obleku, ktorý nám letecky poslali z britskej pobočky automobilky Ford v obrovskej kovovej debne, nie je sranda. Keď ho vybaľujú, sme dosť prekvapení - čakali sme niečo ako skafander a zatiaľ pozeráme na sústavu kolenačiek, viest, rukavíc, všade strapce so suchými zipsami, v krabičke okuliare.

Akonáhle sa takáto "dlaha" prichytí pod a nad kolenom, je možné nastaviť na otočnom koliesku vek, ktorý chceme simulovať - o to horšie potom možno nohu alebo ruku ohýbať. S obliekaním mi museli pomáhať dvaja ľudia, výsledok viac než čo iné pripomínal skôr komického robota. Prvé kroky boli krušné, nejako takto neohrabane musel kráčať Neil Armstrong po povrchu Mesiaca. A čo potom, keď ma kolegovia pozorovali pri nastupovaní. Chcelo sa im smiať, ale zahryzli to - vedeli, že ich to raz tiže čaká. Ako nás všetkých.

V aute pohoda. Alebo nie? Konečne sedím vnútri. Čakajú ma rovnaké úlohy, aké som pred chvíľou absolvoval v normálnom "mladom" stave. Hoci si uvedomujem, že 47 rokov žiadna mladosť nie je, napriek tomu nemám problémy s pohyblivosťou a vďaka okuliarom ani so zrakom. Lenže teraz dávam dole aj tie okuliare, ktoré mi normálne pomáhajú vidieť ďalej ako tri metre pred auto a všetko zaostrujú, navyše rozjasňujú farby. Nie že by som bol bez nich slepý, ale všetko je tak nejako menej zreteľné.

Ale nemôžem sa zase tak veľmi sťažovať - ​​nešiel som do takého extrému, že by som si nasadil niektoré z okuliarov priložených k obleku. Tie simulujú zelený a šedý zákal a iné očné choroby - lenže si hovorím, že aj ako skutočný senior by som bol natoľko príčetný, aby som nesadal za volant bez kompenzácie takto vážnych zrakových chýb. Takže volím len cestu odloženia bežných okuliarov.

Zdroj: Lukáš Procházka, MF DNES

​Na ušiach mám chrániče sluchu, tie mi tiež zhoršujú schopnosť rozumieť pokynom z vysielačky, to už je len drobnôstka, ktorá nemôže zhoršiť môj celkový stav. Vyrážame. Potím sa. Horšie sa mi dýcha - na sebe mám niekoľkokilovú vestu, poriadne utiahnutú. To preto, že starý človek už neudýchá toľko čo mladík, taktiež svaly už sú ochabnuté a nepodržia telo ako kedysi. No, tak teda hor sa na slalom.

Akonáhle sa auto rozbehne, zabúdam na všetky ťažkosti s nastupovaním a ovládaním. Koniec koncov je to moje prirodzené prostredie, za volantom som skoro stále. Navyše si hovorím, že ak riadim správnym štýlom, nepotrebujem veľmi prehmatávať na volante alebo robiť prudké pohyby. A tiež že nemám psychický blok, ktorý mnohých seniorom sťažuje šoférsky život - začnú sa báť, nie sú si istí, napríklad aj niekoho odrú na parkovisku.

O senioroch za volantom sa vie, že majú problémy s rýchlosťou reakcie či zhoršený odhad vzdialenosti. Lenže mne hlavu nevymenili, takže by to malo byť v poriadku. Ale tak úplne nie je.

Nejako nám to nesedí

Začíname slalomom medzi kužeľmi, umiestnenými čiastočne na pevnej a sčasti na klzkej ploche. V oboch prípadoch som mal ísť rýchlosťou 40 kilometrov za hodinu. Bez obleku mi namerali 37 kilometrov za hodinu a čas 24:16 sekundy, v ňom som išiel o kilometer rýchlejšie, ale čas mal výrazne pomalší - 26:35. Chvíľu som bádal nad tým, ako je to možné, či v tejto trojčlenke nie je chyba, trasa bola predsa stále rovnako dlhá.

Lenže potom mi došlo, že som kvôli zlému odhadu a predsa len horšej pohyblivosti rúk musel točiť oveľa dlhšie oblúky medzi kužeľmi. Vyhýbací manéver medzi vystreľujúcimi vodnými stĺpmi zvládam v rýchlosti 62 kilometrov za hodinu bezchybne.

Úplná sranda to nie je - najskôr prudko doľava, vyhnúť sa jednej vodnej stene, pritom už razantne brzdiť, potom na opačnú stranu, stále pod brzdami. Celé to trvá kratší čas, než ste potrebovali na prečítanie tejto vety - trh, šup, trh, hotovo. Lenže s oblekom to už tak dobre nešlo.

Zdroj: Lukáš Procházka, MF DNES

​Po prvé, bez toho aby som si to uvedomil, išiel som o dosť rýchlejšie ako požadovaných 60 kilometrov za hodinu. To je ten chýbajúci cit v pedále a taktiež asi to, že bez okuliarov som veľmi nevidel na tachometer. Odhad, ten bol ešte horší - pravým bokom som prešiel vodou. A nie raz, aj druhý raz. Vôbec najhorší bol pocit, že s tým nemôžem nič robiť, že zo seba vydávam maximum.

Hlavným problémom sa ukázala byť ťažká pravá noha, bez citu a presnosti na plyne. Jediné, v čom mi pomáhala, bola razancia pri brzdení, väčší tlak na pedál. Takže som zastavil o štyri metre skôr. Avšak len preto, že som zase pre zmenu išiel oveľa pomalšie, než som mal, nedokázal som udržiavať stabilnú rýchlosť. Bez obleku som ju držal plus mínus kilometer, s oblekom lietala o sedem i 10 kilometrov za hodinu.

Len vďaka tomu, že reakcie mám stále rovnaké, som vždy začal brzdiť hneď, keď zaznel dohodnutý signál. Inak by som mal oneskorenie, ktoré môže byť fatálne. Tam, kde pri brzdení z 50 kilometrovej rýchlosti auto 23 ročného vodiča už stojí na fleku, auto seniora ešte prejde aj 30 metrov. Čo je dĺžka celých dvoch kamiónov.

Spotený musím ísť von

Dávam dole oblek. Prvých pár krokov sa úplne vznášam, je to radosť. Pod vestou som spotený, a to nie je žiadne teplo, naopak, je pod mrakom, v aute som si navyše chladil na 20 stupňov. Zbavujem sa celej tej záťaže, je to ako schudnúť desať kíl a získať stratenú ohybnosť a pružnosť.

Bohužiaľ, v skutočnosti to nepôjde, zmeny organizmu sú nevratné. Teraz už viem, že byť seniorom bude ťažké a ovládať v starobe auto ešte ťažšie. Musím dúfať, že raz spoznám, keď začnem strácať schopnosť šoférovať - a že potom budem mať dosť súdnosti a odvahy, aby som skutočne dokázal odovzdať vodičák. A budem sa modliť, aby to bolo čo najneskôr. Ufff. Ja nechcem zostarnúť.