Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
30.07.2018, 13:15

Z Prahy k moru elektromobilom. Zadarmo, avšak len s poriadne pevnými nervami

  • Dá sa prísť k moru elektrickým autom a používať len elektrinu zadarmo? Mestá aj obchodné reťazce budujú nové stanice, ktoré možno ľahko využívať.
  • Počas 1 950 kilometrov sme nakoniec za dobíjanie neplatili nikdy. Ľahké to však nebolo. Najhoršia chvíľka potom prišla kúsok od Jadranského mora.
Z Prahy k moru elektromobilom. Zadarmo, avšak len s poriadne pevnými nervami
Zdroj: Roman Šitner, Lidovky.cz

Teoreticky sa náš Nissan mal úplne nabiť počas nášho váľania sa na pláži. Lenže keď sme sa k nemu po šiestich hodinách vrátili s mokrými uterákmi, údaj palubného počítača nás vydesil. Auto sa nabije za ďalších 10 hodín. O druhej v noci.

Z domácej zásuvky by to bolo rýchlejšie ako z tejto nabíjačky na prímorskom parkovisku. Mala zlomok sľubovaného prúdu a aj o ten sme sa delili s Teslou stojacou vedľa. Na ďalšiu Teslu nezostalo nič. V okolí však iná možnosť nebola.

Druhý deň ráno nás čakal presun späť domov a od mora do Rakúska je to vlastne len do kopca. Nedá sa nič robiť, bude potrebné sa vzdať pôvodného cieľa a pokorne využiť aj niektorú z platených nabíjačiek, píšu Lidovky.cz.

Zakliata aplikácia

To však nie je také jednoduché, ako to vyzerá, žiadne platenie v pokladni. To by bolo, aby jazdenie elektromobilom bolo jednoduché. Už pri štarte z Prahy sme mali pre istotu nainštalovanú potrebnú aplikáciu talianskeho Enelu vrátane registrácie s menom a adresou. Pripraveným šťastie praje. Dobíjacia stanica takú informáciu neponúkne, nie je na nej ani telefónne číslo.

Z nejakého dôvodu ale v aplikácii v Taliansku nefungovali mapové podklady. Bez nich nebolo možné stanicu vybrať a teda ani nabíjať. V Prahe to pritom fungovalo. Bojovali sme s tým hodinu večer pred jazdou a pokračovali v tom aj priamo pred onou nabíjačkou uprostred  talianskych hôr. Aplikácia dáta používala, no mapa stále nefungovala. Skúšali sme v nastaveniach všetko, na internete sme vyhľadávali podobné ťažkosti. Všetko márne.

​Našťastie sme vzali deťom aj druhý telefón, z neho sme si urobili wi-fi sieť a cez to už mapa fungovala. Lenže presne v túto chvíľu, keď už človek oslavoval, že je po probléme, odmietla aplikácia prihlásenie odtlačkom prsta a trvala na hesle. Pri každom pokuse hlásila chybu. To už sme tam pred nabíjačkou stáli viac ako hodinu

Prihlásenie sa nakoniec podarilo, bolo však potrebné zadať platobnú kartu. Potvrdzovacia SMS z banky kvôli jednocentovému prevodu išla vždy tak dlho, že sa to podarilo až na piaty pokus. Prišla správa, že čoskoro budeme môcť dobíjať. Ako skoro? Už tu hodinu a pol stojíme.

Vybrali sme na mape nabíjaciu stanicu, vytiahli kábel, dali nabíjať a hodilo to chybu. Takto sme to skúsili ešte päťkrát a stále to trvalo na tom, že sa asi niečo pokazilo. Zrazu sa nabíjačka rozhučala a do auta "tiekla" elektrina. Počas desiatich minút zvládla dobiť dosť energie na 80 kilometrov, teda potrebnú rezervu k prvej nabíjačke zadarmo.

Stojan trval na tom, že zastaviť nabíjanie ide len cez aplikáciu. Tá sa tvárila, že nič nenabíja. Pomohlo až núdzové tlačidlo zastavenia dobíjania. Až to nás vyslobodilo a mohli sme odísť. Malo to stáť sedem eur, ale náš účet v Eneli sa stále tvári, že sme pri žiadnej nabíjačke nikdy neboli. Spustili sme to dobíjanie my, alebo nás nejaký dobrák videl v Ríme cez kameru?

Google hovorí, že cesta z Talianska na Moravu meria 700 kilometrov a trvá necelých osem hodín. Nám to trvalo rovných 17 hodín. A to sme pauzu mali naozaj len pri piatich dobíjaniach.

Svoj diel na tom mala talianska nabíjačka aj hustejšia premávka, keď sme na častiach cesty išli krokom. Úlohu zohrala aj voľnejšia jazda - okolo sto kilometrov za hodinu - aj na diaľniciach. Nabíjačky však boli často mimo hlavnej trasy. Kdesi v uličkách veľkých miest. Zašli sme aj do Viedne. Trvalo k ním dôjsť. Raz sme sa aj stratili, pretože navigácia ponúkla len Landestrasse rovnakého mena, my sme však potrebovali len Strasse. Čo bolo cez dedinky o 20 kilometrov na opačnú stranu.

Veľa vecí podľa plánu skrátka nešlo. Išli sme novým Nissanom Leaf, auto má veľký, ale veľmi teoretický dojazd takmer 400 kilometrov. Lenže na dlhších cestách trpí na prehriatu batériu, ktorá spomaľuje dobíjanie a komplikuje tak cestu. Počas jazdy od mora už bola na druhej stanici teplota batérie v červenom poli a miesto pol hodiny bolo potrebné čakať vyše hodinu.

Na diaľku to skrátka nie je

Musíme povedať, že cesta autom so spaľovacím motorom je vo výsledku rýchlejšia, pohodlnejšia a rozhodne menej stresujúca. Cesta elektrickým autom na takú diaľku, ešte s optimistickým cieľom nikde neplatiť, bola tak trochu sebatrýznením a chcelo to veľa sebaovládania na plyne. A, samozrejme, veľa prípravy, bez ktorej by to nebolo možné. Bolo nutné vedieť, kde nabíjačky zhruba sú, aké sú medzi nimi vzdialenosti, aké sú profily daných trás a aké sú v rôznych situáciách plány B. Čo je potrebné mať na pamäti aj počas cesty. Veľakrát je nutné za volantom prepočítavať, či je nutné nabíjať už teraz alebo sa dá dôjsť až niekam ďalej.

Je celkom ťažké posúdiť, ako veľmi by sa líšila cesta napríklad autom na naftu a o koľko by nakoniec bola rýchlejšia. Rozhodne by sme však neutekali z cesty hľadať nabíjačku zdarma. Prestávky by boli, keď bude práve chuť, a trvali by podľa aktuálnej nálady. S elektrickým autom sú pauzy prakticky len pri nabíjačkách a trvajú často dlhšie, než by človek chcel.

Cesta elektromobilom bola pomalšia aj kvôli nižšej rýchlosti, dlhému dobíjaniu a častému opusteniu trasy. Miesta dobíjania neboli väčšinou žiadna sláva, často len napríklad Lidl uprostred ničoho. Ako už sme uviedli, dobíjanie nestálo vôbec nič, asi 10 kWh išlo zo svokrovej zásuvky v garáži a päť eur stálo parkovanie pri mori, kde bolo možné "zadarmo" dobíjať. Parkovanie na ulici by stálo podobne.

Zdroj: Roman Šitner, Lidovky.cz

​Počas tých hodín za volantom sme sa však utvrdili v tom, aký je elektromobil na druhej strane skvelé auto do mesta a jeho okolia. Zatiaľ čo na dlhú trať sa človek musí krotiť a myslieť na ďalšie dobíjanie, v meste to naozaj riešiť nemusíte. Na jazdenie do práce, s deťmi po krúžkoch, pár desiatok kilometrov na chalupu alebo ako druhé auto do rodiny jednoducho nič lepšie nie je.

Uvedomíte si to napríklad v dopravnom kolapse, kde okolo klopú diesle alebo sa stále dookola štartujú a zhasínajú motory. A pri elektrickom aute len šumí klimatizácia. Hluk nula, emisie nula. Parádna je aj sila elektromotora, ktorá je k dispozícii vlastne stále. Auto potom stačí jednoducho len raz za pár dní "hodiť" v garáži do zásuvky, alebo to urobiť prípadne pri nákupe niekde, kde je verejná nabíjačka.

A že je to drahšie? No jasné. Ale milióny ľudí si kupujú telefóny s jablkom, aj keď by im stačil android za tretinu, štvrtinu, možno aj pätinu ceny. Milióny ľudí si kupujú špičkové Mercedesy, BMW či Audi, a tiež by im určite na ich potreby stačilo aj nejaké iné pomerne dobre vybavené auto. Ešte si zaškrtnúť farbu a kolesá za cenu Fabie. A milióny ľudí autom taktiež nikam ďaleko nejazdia. Hlavný problém elektromobilov nie je ich cena, dojazd alebo hustota dobíjacích staníc. Je to len to, že s nimi ľudia nemajú skúsenosť.

Veria tomu, že nefungujú, stále žijú v tom, že keď sa v elektromobile zapne kúrenie, tak nikam nedôjde. Pritom by zvládol vykurovať rodinný dom. Baterku na to má. Úlohu môže hrať aj to, že náklady na elektrinu sú oproti benzínu či nafte prakticky nulové, čisto ekonomická kalkulácia tak nevychádza taká desivá ako obyčajný pohľad na cenu v autosalóne. Trebárs menším taxikárom, ktorí sa nedostanú na flotilové zľavy, no veľa toho najazdia, sa to už teraz vyplatiť môže.

Pokrok nejde zastaviť

Ukázalo sa, aké obrie kroky elektromobilita robí a taktiež to, ako veľmi sa ešte môže zlepšovať. Pred štyrmi rokmi sme prvýkrát vyrazili elektricky z Prahy - s plne nabitým BMW i3 s vtedajšou menšou batériou. Už v Prčiciach bolo nutné auto nabíjať, aby sme sa vôbec mohli vrátiť. A to sme sa neodvážili zapnúť klimatizáciu, aj keď bolo strašné teplo.

Nabíjačka však nefungovala. Bol to taký veselý príbeh, a to sa vtedy zdalo, že pravek elektromobility je už preč. Končila doba sparťanských elektroautíčok za šialené peniaze a nastupovali autá ako je práve to BMW, u ktorých cenovka už nepôsobila ako z iného sveta, pretože sa zameriavali na zákazníkov, ktorí by si tak či tak kúpili auto za asi 40 - 50-tisíc eur. Lenže z dnešného pohľadu to stále pravek bol.

Batérie áut sa od tej doby zväčšili. Dojazd sa zdvojnásobil, nabíjačky sú podstatne rýchlejšie a je ich mnohonásobne viac. Trebárs cestu z Prahy do Brna plne umožnila až nabíjačka pri Humpolci, ktorá je tam ešte len dva roky. Do tej doby sa tam dalo dôjsť možno s Teslou. Lenže ani s Humpolcom to žiadna sláva nebola, bola to skrátka jediná možnosť.

Teraz je to zase o dosť ľahšie. Pri diaľnici pribudli ďalšie nabíjačky a cesta je oveľa flexibilnejšia. Každý mesiac je cestovanie po Česku, ale aj Slovensku ľahšie. A to platí aj pre Európu. Keď sa človek pozrie pár rokov naspäť, dá sa z toho odvodiť, čo bude za pár rokov. Áno, to bude mať elektrické auto aj Škoda a cesta do Bibione už nikoho ani nezaujme.

Nissan Leaf, škoda drobných chýb

Veľa ľudí to asi prekvapí, ale elektromobil sa ovláda úplne rovnako ako normálne auto. Nie je v tom žiadny rozdiel, len sa inak tankuje a inak sa v ňom tiež brzdí. V Nissane sa dá totiž zapnúť funkcia e-pedal a dá sa zrýchľovať či brzdiť len plynovým pedálom. Trebárs v BMW ide o normálne správanie auta, Volkswagen sa potom správa viac ako normálne auto, tu je možné si vybrať. Niektorí si myslia, že k autu patria tri pedále, nám teda bohato stačil jeden. Brzda bola naozaj len na štartovanie a na nečakané núdzové spomalenie.

Počas testu sme prešli spomínaných 1 950 kilometrov so spotrebou 13,4 kwh na sto kilometrov. Jazdný štýl by sa dal označiť za defenzívny, ale rozhodne by sa dalo dostať ešte nižšie. Čo by znamenalo, že sme sa držali na dojazde vyše 280 kilometrov z nabitej batérie. Najdlhšia cesta medzi nabíjačkami však merala len okolo 200 kilometrov.

Zdroj: Roman Šitner, Lidovky.cz

​Jednak sme prakticky nikdy nemali plne nabitú batériu, potom bolo nutné počítať s nejakou rezervou a možností dobitia zďaleka nebolo toľko, aby sa dalo jazdiť na doraz. Celkom sme nabíjali auto 13-krát, z toho 11-krát na rýchlonabíjacích staniciach. Keby bolo možné používať všetky stanice po ceste, teda aj tie, na ktoré sú potrebné rakúske či talianske karty, stačilo by pravdepodobne len deväť alebo 10 zastávok.

Na okreskách a, samozrejme, v mestách nemá eletromobil žiadny problém držať sa s prevádzkou a zároveň mať slušný dojazd. Na diaľnici je však potrebné sa krotiť. A podľa ukazovateľa dojazdu sa niekedy rozvášniť napríklad na rýchlosť 110 kilometrov za hodinu, inokedy radšej pokorne jazdiť za kamiónom, hlavne v diaľničných stúpaniach. Je totiž oveľa lepšie šetriť batériu a nestrácať čas dobíjaním.

Nissan cestu zvládol obstojne. Postrehnúť sa dal problém s batériou, bežný užívateľ pri cestách po meste problém nikdy nepocíti, ale kto ide stovky kilometrov, áno. Firma im však bude meniť riadiace jednotky, aby dokázali s teplotou lepšie pracovať. Dlhšie cesty sa tak budú dať čoskoro výrazne jednoduchšie absolvovať. Aj keď je to auto priestranné a ide skvele, trápi ho rad nedostatkov.

Naozaj by sme japonským inžinierom priali, aby si cestu skúsili tiež prejsť na vlastnej koži a myslíme si, že by auto okamžite prerobili, pretože by na mnoho mimoriadne otravných vecí prišli aj oni. Samostatnou kapitolou by potom bola navigácia. Tá sa k takémuto modernému autu naozaj nehodí, a to nielen zastaranou grafikou.

Pri voľbe rýchlej trasy nás bola schopná ťahať naozaj výrazne dlhšou trasou, aby sme ušetrili tri minúty. Pri voľbe ekologickej jazdy nám ponúkala dvojhodinovú cestu, aj keď tá hodinová bola len o kilometer dlhšia. Nakoniec tak bola väčšou istotou navigácia v telefóne, pretože na tú v aute sa spoľahnúť skrátka nedalo.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.