Meno Katarína Vlčková som prvýkrát začula vlani na jar, keď sme si z nemocnice prevzali ležiaceho otecka.
Bola to lekárka z domáceho hospicu Cesta domov, ktorá nám upokojujúcim hlasom oznámila, že ockov stav je síce vážny, ale stabilný. Na hospicovú starostlivosť to ešte nie je.
Druhýkrát sme sa stretli tento rok v januári. Bola to ona, kto nám povedal, že otca čaká už len niekoľko dní života.
Keď som potom v televízii začula správu o manželoch, ktorí venovali 1,5 miliardy českých korún na vybudovanie detského paliatívneho centra a hospice, povedala som si, že je to fantastická suma aj zámer.
Ale až keď som v televízii počula jej pokojný hlas, došlo mi, že je to tá istá nenápadná, skromná žena, ktorá nás spolu so sestrami Cesty domov držala nad vodou počas otcovho odchádzania. Lekárka a miliardárka Katarína Vlčková, manželka generálneho riaditeľa firmy Avast.
Keď som vás pozorovala, ako sa staráte o môjho otecka, hovorila som si, či sa takáto empatia dá naučiť, alebo sa s ňou človek musí narodiť. Ako to bolo u vás?
Hlboký záujem o človeka vo mne bol už od detstva, nie je to nič, o čo by som sa nejako zaslúžila alebo čo by som sa naučila. Len čo som v sebe objavila toto semienko záujmu, vedela som, že to bude ono.
A potom je, samozrejme, množstvo čiastkových zručností a vedomostí, ktoré je potrebné nasať z literatúry a odpozorovať od skúsenejších. Trebárs ako oznámiť človeku závažnú diagnózu. Ale na to sú už dnes pre lekárov aj zdravotné sestry kurzy.
Napriek tomu asi každý poznáme nejaký príbeh chorého, ktorý sa svoju ťažkú diagnózu dozvedel niekde medzi dverami. Čím to je, že nemocnice tento druh komunikácie niekedy nezvládajú?
Asi je to otázka celého systému. Keď som robila kolečko po špecializáciách, čo je nutné na získanie atestácie praktického lekára, prešla som niekoľkými nemocnicami a hovorila som si, že aj keby sa doktori a sestry chceli tým ľuďom venovať do hĺbky, tak nemôžu.
Ráno o ôsmej prídu do ambulancie a do štvrtej sa nestihnú často ani najesť a zájsť na záchod. V našom zdravotníctve nie je čas na nadviazanie vzťahu s pacientom.
Je čas len rýchlo poriešiť čísla, lieky, fyzické ťažkosti a dovidenia. Lekári, lekárky a sestry v podstate nemajú šancu to robiť inak, a keď už sa o to niekto pokúsi, často mu hrozí vyhorenie z vyčerpania.
Čo teda robíte v domácom hospici Cesta domov, kde pracujete, inak, že nevyhoríte?
Najdôležitejšie je, že máme priestor nielen na pacienta, ale aj na seba. Málokto si uvedomuje, že opatrovateľ môže svoju energiu dávať druhým ľuďom len vtedy, keď je sám ošetrený. A to platí nielen pre zdravotnícky personál, ale aj pre rodinných opatrovateľov.
V rámci toho kolečka po nemocniciach som bola aj sedem mesiacov na interne. Celý čas som si tam pripadala veľmi opustená a osamelá. V Ceste domov o každom pacientovi hovoríme spoločne so sestrami a opatrovateľkou.
Čím viac ľudí do toho vstupuje, tým väčšiu máme šancu urobiť pre človeka presne to, čo potrebuje. To mi v nemocnici chýbalo. Mohla som sa pýtať...
Zostáva vám 85% na dočítanie.