Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
01.05.2018, 00:00

Bakelitové motorové vozidlo či splašené trsátko. V Česku sa stretli autá, z ktorých si ľudia uťahovali

  • V českých Běšinách na Klatovsku sa cez víkend zišli majitelia legendárnych trabantov.
  • Takmer 20 áut s plastovou karosériou a dvojtaktným motorom sa vydala na prechádzku šumavskou krajinou a pritom plnila rôzne úlohy.
Bakelitové motorové vozidlo či splašené trsátko. V Česku sa stretli autá, z ktorých si ľudia uťahovali
Zdroj: Petr Eret

Ako dosiahnuť s trabantom rýchlosť 90 kilometrov za hodinu? Zhoďte ho zo skaly. Ako zdvojnásobiť cenu trabanta? Naplňte mu nádrž benzínom. Prečo nemá trabant bezpečnostné pásy? Aby si ho ľudia neplietli s batohom. Alebo prečo majitelia trabanta prídu po smrti do neba? Pretože peklo si prežili už na zemi.

Aj takéto vtipy kolovali za minulého režimu o aute, ktoré sa vyrábalo vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike (NDR).

Keď sa budeme inšpirovať filmom Pelíšky režiséra Jana Hřebejka, tak odpoveďou na víkendový zraz majiteľov trabantov bude skôr to, že súdruhovia z NDR v prípade trabantu žiadnu chybu neurobili.

Majitelia totiž nedali na svojich automobilových miláčikov dopustiť. Jeden z nich, usporiadateľ akcie a podnikateľ Břetislav Šindelář, mal svojho času doma celkovo až 20 trabantov.

​Niektorí účastníci nenechali niť suchú na cestovateľovi Danovi Přibáňovi, ktorý už vyše 10 rokov križuje svet práve v trabante a vozidlo charakteristické plastovou karosériou a dvojtaktným motorom často kritizuje.

"Je to síce náš kamarát, ale keď povie - ideme strašne ďaleko s najhorším autom na svete - tak mu to ako milovníci trabantov vyčítame. Ale vieme, že to je hlavne šou. On vie, že by si tam mal naliať kvalitnú brzdovú kvapalinu, keď ide do miest, kde bude veľa brzdiť. Ale aby bolo čo točiť, nechá tam starú nepoužiteľnú," opísal Šindelář, ktorý by si vraj na cestu okolo sveta vzal trabanta kombi z roku 1986, ktorý teda tento rok oslavuje 32 rokov.

Vidieť bolo v Běšinách takmer 20 vozidiel, najväčším krásavcom bol zeleno-béžový trabant kabriolet v luxusnom prevedení, ktorého úprava sa vykonávala v niekdajšej západnej časti Nemecka.

Posádky áut plnili počas samotnej jazdy jarnou rozkvitnutou šumavskou krajinou rôzne úlohy, napríklad slalom na čas, či jazdu zručnosti.

"Dochádza k obmene generácií, skôr na zrazy jazdili rodičia a teraz už ich postupne nahrádzajú deti, ktoré teraz tvoria polovicu účastníkov," uviedol Šindelář. V niektorých rodinách to vraj chodí tak, že otec má auto, deti majú ďalšie a vnúčatá tiež.

Šindelář má najstaršieho trabanta z roku 1969, budúci rok bude mať teda už 50 rokov, vlastní však aj ďalších šesť plastových modelov. "Je to koníček. Tri trabanty mám v pretekárskej verzii, dva fungujú ako pracovné a dva sú krásavci," dodáva.

Prvého si kúpil v roku 1982. Ako chudobný študent totiž chcel auto a trabant z roku 1973 vtedy zohnal lacno. "Za tritisíc českých korún (dnes zhruba 117 eur) som ho kúpil, ďalšie dve tisícky išli do opráv a mohol som jazdiť," spomína Šindelář.

V roku 1989 mal už dvadsať trabantov. Časť tvorili autá, ktoré v Prahe nechali Nemci utekajúci do západného Nemecka, časť mu priviezli kamaráti, ktorí sa áut zadarmo zbavovali. Časť z nich predal a časť už má len vo forme súčiastok.

Šindelář má pre trabanty slabosť aj napriek tomu, že sa o nich hovorí ako o autách, ktoré najviac znečisťujú životné prostredie.

"Čistota prevádzky sa dá porovnávať s ostatnými staršími autami, ktoré jazdia na slovenských cestách. Ak je trabant dobre udržiavaný, dobre nastavený, to sa týka hlavne zapaľovania a ak má vyčistený výfuk, nemá s emisiami problém," vysvetlil Šindelář.

​Pre trabanty má slabosť aj preto, že keď ako mladý jazdil v zime po zábavách, na konci vraj pravidelne rozťahoval minimálne dve škodovky. "Skrátka bolo to praktické auto, ktoré všade prešlo, keď začali snehové jazyky, najďalej došiel práve trabant," opísal Šindelář.

"Dnes už je ale trabant veteránom, ktorý je na normálnu prevádzku dosť drahý pre toho, kto opravy nemá ako koníček," podotkol Šindelář.

Trabant z roku 1965 priviezli na zraz 12-ročný Jiří Louda s otcom, ktorí dorazili z neďalekého Švihova. "Je to auto po dedovi. Keď zomrel, jazdili sme s ním len do lesa na huby. Trabant ma však tak chytil, že som otca donútil, aby sme auto opravili, nastavili a teraz s ním jazdíme na zrazy," opísal mladý školák, ktorý zároveň opísal, čo sa pod zdvihnutou kapotou svetlo-zeleného auta skrýva.

"Nie je to svetlo-zelená, ale Nemci hovorili pastel grün," upozornil s tým, že vďaka starostlivosti o dvojtaktného miláčika už má vybraté budúce povolanie. "Budem automechanik," povedal bez rozmýšľania Jiří s pripomienkou, že zatiaľ nie je tak dobrý opravár ako otec, ale sviečky vraj bez problémov vymieňa. Veterána po svojom dedovi by vraj nikdy nepredal.