Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
14.12.2017, 11:15

Toto sú najväčšie problémy dnešných vodičov, podľa českého experta

Pozrite si rozhovor s českým dopravným psychológom o chybách vodičov a dnešnom, nie úplne dokonalom, systéme.

Jasnou ukážkou arogancie je medializovaný prípad, keď vodič pri pripájaní na most Apollo blokoval vodičovi za sebou cestu. Nechcel ho pustiť vo svojom pruhu ďalej, zrejme v dojme, že sa predbieha a on ho spravodlivo zastavil. Opak je však pravdou. 

Vodič za ním ho nahral na kameru a za nedanie prednosti v jazde dostal sankciu. 

Takzvané „zipsovanie“ je dôležitým prvkom v doprave, ktorý skracuje kolóny, odbremeňuje cesty a dovoľuje využívať celú šírku pruhov. U nás ho upravuje aj dopravná značka C30.
Zdroj: Archív

Oveľa lepšie ako v porevolučných rokoch sa dnes správajú vodiči na cestách podľa skúseného českého dopravného psychológa Aloisa Hudečka. Stále však zaostávajú za Nemcami alebo Rakúšanmi.

Najväčší problém podľa neho je, že šoféri nedodržujú bezpečný odstup a často jazdia ako Angličania. Ako susedia sme však podobní aj my Slováci, preto sa otázky a odpovede týkajú taktiež aj nás.

Rozhovor s českým dopravným psychológom Aloisom Hudečkom:

Ako sa odlišuje bežný český vodič, ktorý na cestách jazdil v roku 1989, od toho, ktorý jazdí dnes?
Oproti stavu tesne po revolúcii sa myslím správanie českých vodičov citeľne zlepšilo. Vtedy si ľudia kupovali rôzne autá, začala sa zvyšovať hustota premávky a bohužiaľ sa to tiež prejavilo na počte dopravných nehôd. Časť vtedajších, povedal by som, zbohatlíkov sa tiež na ceste správala veľmi agresívne. To sa postupom rokov našťastie zmenilo.

A pred rokom 1989?
To sa ťažko porovnáva. Vtedy bola oproti dnešku premávka minimálna a to aj pokiaľ ide o nákladnú dopravu. Vodiči napríklad do kontaktu neprichádzali tak často ako dnes. Pokiaľ ide o profesionálnych vodičov, firmy sa vtedy viac venovali ich výchove a hlavne mali z čoho vyberať. Vodič kamiónovej prepravy mal totiž paradoxne niekoľkonásobne vyšší plat oproti napríklad praktickému chirurgovi.

Od roku 1989 sa významne zmenil český vozový park. S tým, ako sa otvorili hranice, sa v Česku začali predávať silnejšie autá, ktoré umožnili agresívnejší štýl jazdy. Predsa len Škoda 120 mala svoje výkonnostné limity. Hralo a hrá aj toto úlohu v správaní vodičov a bezpečnosti na cestách?
Čiastočne určite áno. Ale ako dopravný psychológ budem vždy tvrdiť, že každý človek je individualita. Je však pravda, že Česi robili spočiatku na cestách veľké chyby a nie všetci boli zvyknutí na to, že má auto nejaký výkon. To nebol problém len Českej republiky, ale tiež napríklad bývalej NDR. Keď tam vymenili trabanty za Opel a Wartburg za BMW, bol nárast nehodovosti obrovský, podobne ako u nás.

Na druhú stranu sú dnešné autá o poznanie bezpečnejšie. Nehody, ktoré by predtým takmer iste končili smrťou alebo ťažkým zranením, majú dnes vďaka aktívnym bezpečnostným prvkom menšie následky. Nedodáva to však vodičom nezdravé sebavedomie a väčšiu ochotu riskovať?
S vývojom techniky si myslím všetci počítame, dokážeme sa mu prispôsobiť. Že by však viedol k agresivite, si nemyslím. Podľa mňa nie sú českí vodiči agresívnejší oproti napríklad vodičom v Rakúsku alebo v Nemecku. Problém ale je, že oproti nim niektoré vecí nevedia, neuvedomujú si ich a nekonajú podľa nich.

Čo si napríklad českí vodiči neuvedomujú?
Napríklad to, že alfou a omegou bezpečnosti cestnej premávky nie je dodržiavanie povolenej rýchlosti, ale bezpečného odstupu. Vodič, ktorý ide po diaľnici stovkou a má pred sebou dvadsať metrov je oveľa nebezpečnejší ako ten, ktorý má na tachometri stoštyridsať, ale pred sebou metrov sedemdesiat. Samozrejme je tiež nemenej dôležitá schopnosť dokonale ovládať motorové vozidlo, čo však prichádza až s praxou a časom, a potom tiež nutnosť venovať sa len riadeniu.

V Nemecku je odstup dôležitejší ako rýchlosť. Prečo sme v zodpovednosti na cestách pozadu za západnými susedmi?
Čo tu naozaj chýba, je dopravná výchova. Ja sa ako psychológ dvakrát týždenne pýtam vodičov, čo to je bezpečný odstup, a ľudia to proste a jednoducho netušia. Ale aj to sa pomaly mení. Teraz sa trochu pochválim. Bol som dva roky v komisii ministerstva dopravy a podarilo sa nám od roku 2013 po dvadsiatich rokoch navrátiť dopravnú výchovu do škôl. To považujem za obrovský úspech.

Máte pocit, že má dopravná výchova šancu situáciu zmeniť?
Určite. Ale pomôcť môže aj „plesknutie cez prsty“. Roky som jazdil na kamiónoch a napríklad Nemca nezaujíma, či idete s nákladiakom osemdesiat alebo deväťdesiat, zaujíma ho či dodržujete bezpečný odstup. Na mostoch majú zariadenia, ktorá pomocou kamier odstupy merajú a za porušenie sú obrovské pokuty. A majú na to dôvod, viac než päťdesiat percent všetkých nehôd je spôsobených zrážkou zozadu.

Myslíte si teda, že sa na dodržiavanie rýchlosti kladie zbytočne veľký dôraz?
Uvediem príklad. Krajiny ako sú Švédsko alebo Nórsko, kde vodiča doslova terorizujú kamerami a radarmi, majú na desať miliónov najazdených kilometrov 2,2 až 2,3 mŕtvych, čo nie je málo. Najnižší počet mŕtvych má oproti tomu Spolková republika Nemecko, teda posledná krajina v Európe, kde na šesťdesiatich percentách diaľnic nie je obmedzená rýchlosť. Skutočne je to skôr o ľuďoch a aj rýchla jazda v tolerancii zákona môže byť bezpečná.

Vďaka lepšej ekonomickej situácii môže v roku 2017 aspoň ojazdený automobil vlastniť takmer každý. Sú dnes oproti predrevolučnému obdobie cesty plné sviatočných vodičov?
Samozrejme, že to hrá svoju rolu. Za totality bolo vozidlo poklad. Niektoré mali cenu domu, takže sa aj vďaka tomu človek možno správal na ceste trochu inak. Ale sú tam aj ďalšie aspekty. V prvom rade sa niekoľkonásobne zvýšila hustota cestnej premávky. A nemožno sa čudovať, keď dnes auto potrebuje takmer každý. Už len preto, že verejná doprava často nie je dostačujúca.

Stretol som sa aj s názorom, že sa správanie vodičov zhoršuje, pretože výrazne klesla vážnosť dopravnej police. Čo si o to myslíte?
To je síce pravda, ale ja by som sa chcel dopravnej polície zastať. Myslím, že sa veľmi snaží. Len je málo vidieť. Myslím, že by bolo dobré tých dvesto vozidiel skrytého dohľadu prestriekať do služobných farieb, aby sme ich na ceste videli. Pretože každý z nás, kto ide po ceste a vidí pri krajnici stať policajné auto, okamžite aktivuje svojho vnútorného policajta a začne premýšľať, či má všetko v poriadku a či ide správne.

Nenahrádza to aj radary a kamery?
Ja som obrovský priateľ informatívnych radarov, ktoré v dedinách a mestách ukážu, že som prekročil rýchlosť, ale úsekové meranie neprináša ten správny účinok. Vezmite si D1, tam ho zaviedli a síce prináša financie obciam, ktoré vyberajú pokuty, ale na vodiča nemá z psychologického hľadiska požadovaný preventívne-výchovný efekt. Vodičovi sa pošle domov fotografia a dostane na výber, zaplatí niekoľko tisíc českých korún a nedostane žiadne body, alebo to pôjde do správneho konania. Takže čo každý urobí? Zaplatí.

Nedonúti to ale vodiča jazdiť pomalšie?
Ja som si na diaľnici D1 urobil vlastné pozorovania a oni síce skutočne všetci vodiči idú osemdesiat, ale majú medzi sebou rozostupy desať metrov. Jeden šliapne na brzdu a sú z toho štyri nabúrané autá. A nemusím vám hovoriť, aká ekonomická škoda plynie z toho, keď diaľnica pol hodinu stojí.

Zhodli sme sa, že policajti nemajú tak veľký rešpekt ako predtým. Čím to je?
To je ťažké povedať. Možno je to daň, ktorú platíme za demokraciu, že sa niektorí ľudia k zákonom ako takým nesprávajú, ako by mali, a nectia si ich.

Horšie ako telefón je hádka za volantom

Ak sa niečo skutočne za posledných 28 rokov zmenilo, tak je to miera, do akej využívame mobilné telefóny. Tie dokážu silno rozptyľovať vodičovú pozornosť. Ako veľmi veľký problém to je?
Určite obrovský. Naivná je však predstava, že môžeme telefonovanie za volantom „vymazať“. Zákon to síce zakazuje, ale dopravná polícia zvládne pokutovať tak dvoch vodičov z dvoch stoviek tisíc, ktorí práve v aute telefonujú. Myslím si však, že každý, kto má pol milióna českých korún na auto, si môže tiež dovoliť kúpiť handsfree. Avšak aj takéto telefonovanie vodičovu pozornosť rozptyľuje. To je potrebné si uvedomiť a udržiavať väčší odstup a pokiaľ možno vybaviť hovor čo najrýchlejšie. Zaujímavý psychologický postreh je, že ženy telefonujú v aute oveľa dlhšiu dobu, než muži.

Takže je potrebné presvedčiť ženy, aby si nechali dlhé hovory až mimo vozidla?
Ale to asi pôjde ťažko. Obzvlášť u mladých, pre ktorých je to skôr spôsob života. Navyše telefonovanie ani nie je to najhoršie.

Nie?
Oveľa horšie je samozrejme písanie SMS správ, ladenie navigácie za jazdy a podobné veci. Akákoľvek činnosť za volantom, ktorá nesúvisí s vedením vozidla, je zlá. A oveľa väčší negatívny efekt má v aute napríklad hádka s partnerom. Šoférovať motorové vozidlo je práca ako každá iná a vyžaduje stopercentnú pozornosť. Stolár, ktorý nedáva dve sekundy pozor, si odreže prst, vodič, ktorý nedáva dve sekundy pozor, môže zaviniť tragickú dopravnú nehodu.

Poďme sa chvíľu rozprávať o agresivite za volantom. Kto je typický agresívny vodič? Dá sa nejako charakterizovať?
To je veľmi ťažká otázka. Každý človek je skutočne indivíduum. A agresivita, ako taká, je prirodzená vlastnosť človeka, ktorú každý musíme vedieť korigovať.

Dá sa ale povedať, ktorá skupina Čechov je k agresivite vo vozidlách najnáchylnejšia?
Určite sú to typy prevažne mladých ľudí, ktorí si za volantom kompenzujú svoje komplexy. Ale presne si to odhadnúť netrúfam. Poviem vám však jednu perličku z vyšetrovania vodičov, ktorí majú zadržaný vodičský preukaz. V Čechách sa často hovorí o agresívnych podnikateľoch v drahých modeloch Audi či BMW. Ja vám však môžem povedať, že deväťdesiat percent všetkých zadržaných vodičských preukazov za alkohol a vážne dopravné priestupky patrí ľuďom z tých najslabších sociálnych skupín.

Čím je to podľa vás spôsobené?
Ja tomu vlastne veľmi nerozumiem. Ten človek zarába pätnásť až dvadsať tisíc českých korún v trojsmennej prevádzke a keď sa pozriem do jeho evidenčnej karty vodiča, tak zistím, že za posledných pár rokov zaplatil na pokutách aj sedemdesiat tisíc českých korún.

To je dosť zvláštne ...
Títo ľudia s jednoduchším hodnotovým systémom jednoducho nemajú tak správne nastavený stupeň zodpovednosti. To sa týka predovšetkým alkoholu, aby som to povedal presne.

Takže bohatí podnikatelia, ktorým pokuty nevadia, pretože si ich môžu dovoliť, sú mýtus?
Čiastočne, ale keď už takí ľudia niečo porušujú, tak prekračujú rýchlosť. Čo je tiež spôsobené tým, že na niektorých českých komunikáciách sú zbytočné obmedzenia.

Najhoršia je túžba trestať a poučovať ostatných vodičov

Keď sa ešte vrátime k tej agresivite. Stáva sa z vodiča "grobian" až vo vozidle, alebo ide väčšinou o človeka, u ktorého môžeme podobné správanie pozorovať, aj keď nie je za volantom?
Môže sa stať, že je aj normálny a inteligentný človek v nejakej tiesnivej životnej situácii a prejaví sa to až za volantom. Ale je to naozaj skôr otázka osobnosti toho vodiča. Taká všeobecná psychologická zásada znie, že ako človek žije, tak jazdí. Svoj vlastný hodnotový systém v živote si prenáša aj na cestu.

Môžete uviesť nejaké príklady agresivity za volantom, nech vieme, o čom sa bavíme?
Jedno z najhorších agresívnych správaní na ceste je všeobecne trestanie a poučovanie ostatných vodičov, napríklad vybrzďováním alebo pomalou jazdou v ľavom pruhu. Česi sú občas takí Angličania a jazdí stále vľavo. Idú napríklad rýchlosťou 122 kilometrov za hodinu a vodičovi, ktorý jazdí za nimi, neuhnú, hoci ide stotridsiatkou. A to len preto, že sami sedia v Octavii a ten blbec za nimi ide v BMW.

A čo napríklad stokrát omieľané zipsové radenie?
To často vyvoláva vypäté situácie. Len preto, že si českí vodiči dopravnú značku zips 300 metrov vysvetľujú tak, že sa majú za tristo metrov zaradiť. Ale to predsa nie je pravda. Majú tristo metrov na to, aby si našli dieru, do ktorej sa zaradia. Keď to však nechajú všetci na poslednú chvíľu, tak sa za tristo metrov nahromadia štyri autá vľavo, štyri vpravo a vzniká lievikový efekt. To keby vodiči vedeli a zároveň dodržiavali bezpečné odstupy, tak môže byť prevádzka na diaľnici oveľa plynulejšia aj napriek tomu, že sa práve opravuje.

Je rozdiel medzi ženami a mužmi za volantom, pokiaľ ide o bezpečnosť? Často od niektorých mužov počúvame, že sú ženy za volantom nebezpečné už z princípu. Je tomu tak, alebo ide o mýtus?
Sám musíte vedieť, že to je absolútny nezmysel. Je to len o tom, či sa za volantom plne koncentrujem. Ženy majú len trochu iný prístup k autám. Deväťdesiat percent z nich berie vozidlo len ako spotrebnú vec, ako prostriedok pre dopravu. Pre mužov to je trochu iné.

Ako sa to prejavuje v riadení vozidla?
Ak majú rovnaké skúsenosti, správajú sa muži aj ženy za volantom zhruba rovnako. Muži majú popravde väčšiu tendenciu občas riskovať a dodržiavajú menšiu bezpečnú vzdialenosť. Preto tiež majú zvyčajne vážnejšie dopravné nehody. U žien ide väčšinou o „ťukance“ a menšie nehody.

Podľa štatistík muži skutočne spôsobujú o poznanie viac nehôd, než ženy, hoci ich na cestách jazdí podobne veľa.
Môže to byť tým, že ženy majú k riadeniu zodpovednejší prístup. Často sú to už matky a vezú v aute deti. Ale tak zjednodušene budú vždy zaostávať.

Je hlúposť dávať body za malé prekročenie rýchlosti

Jedným z nástrojov proti agresívnym vodičom mal byť bodový systém, ktorý už v Česku funguje jedenásť rokov. Premietlo sa jeho zavedenie do správania vodičov na cestách?
Myslím, že spočiatku to malo veľký efekt, ktorý sa teraz už trochu zmenšil, ale stále je to odskúšaný nástroj, ktorý funguje. Na rozdiel od pána ministra si ale nemyslím, že mu pomôže zdvihnutie pokút a sankcií. Naopak, za malé priestupky by podľa mňa mal byť bodový systém tolerantnejší. Je hlúposť dávať niekomu trestné body za to, že ide rýchlosťou 57 kilometrov za hodinu.

Prečo?
Bodový systém by mal trestať len problémových vodičov. Rýchlosť občas prekročí každý, ale je dôležité o koľko. Napríklad v Rakúsku dostanete body, až keď v dedine prekročíte rýchlosť o 12 kilometrov za hodinu a na diaľnici asi o 15.

Čo by sa malo ešte zmeniť?
Od roku 2013 musia nielen vybodovaní vodiči, ale hlavne tí, ktorí spáchajú vážny dopravný priestupok, ako je jazda pod vplyvom drog či alkoholu, prejsť nápravnou procedúrou. To je veľmi dobre. Ale tá procedúra by mala byť oveľa náročnejšia. Napríklad v Rakúsku to nie je tak jednoduché ako u nás. Tam si musíte vziať tri dni dovolenky a ísť do centra bezpečnej jazdy, kde vás dva dni poctivo teoreticky „masírujú“ a tretí deň je psychologické vyšetrenie a výcvik. Tiež tam majú takú zásadu, že rehabilitačné kurzy musia byť od pondelka do piatku, nesmú byť cez víkend.

Aby bol pre vodičov väčším trestom?
Presne. Aby musel rodine či šéfovi povedať, že potrebuje voľno, pretože nevie jazdiť.

A u nás je podľa vás táto procedúra príliš jednoduchá?
Áno. Už na nejakom sprísnení pracujeme, ale aby som bol úprimný, nemáme na to ani pripravených psychológov. Problém je, že sa tu zavedie potrebný zákon o psychologickom vyšetrení vodičov, ale už nikto nekontroluje, ako sa to vyšetrenie robí. Keď budem úplne otvorený, a každý si má naskôr zamiesť pred vlastným prahom, tak aj medzi nami psychológmi sú „šmejdi“. A to ma ako šéfa českých dopravných psychológov veľmi mrzí a hnevá zároveň.

Kamarát sa mi nedávno zdôveril, že v Prahe odbočoval a v tú chvíľu na prechod pre chodcov zrazu spoza zaparkovaného auta vybehlo dieťa. Nakoniec sa zastavilo a kamarát sa mu vyhol, ale zážitok s ním otriasol. Mal pocit, že ho náhlosť situácie úplne zaskočila a že by ju nedokázal správne vyriešiť, hoci by sa to zrejme dalo. Teraz si nie je istý, či je mentálne vybavený pre riadenie vozidla. Myslíte si, že sú aj iní vodiči v podobnej situácii? Teda, že bežnú jazdu bez komplikácií zvládajú, ale v prípade krízy hrozí, že spanikária a nebudú schopní správne reagovať?
Reakcia je z psychologického hľadiska výsledok niekoľkých vecí. V prvom rade fyziologických a psychických predpokladov človeka, jeho skúseností a až potom ešte len jeho vlastného reakčného času. Určite každá takáto dopravná situácia vyvolá v normálnom človeku, ktorý má svedomie, šokový efekt. Ja by som tomu dotyčnému osobne odporučil výcvik v centre bezpečnej jazdy, aby si zlepšil sebavedomie. Obzvlášť, ak by mal nejaké psychické problémy.

Ako sú však na takéto situácie pripravení vodiči všeobecne?
Teraz som ako súdny znalec pracoval na rekonštrukcii dopravnej nehody, kedy spoza autobusu vybehlo dieťa a vodička ho zrazila, hoci išla len dvadsaťpäť kilometrov za hodinu. K podobným situáciám bohužiaľ dochádza denne. Jedinou obranou je skutočne to, že sa vodič vo chvíli, keď sadne za volant, stopercentne venuje riadeniu a nad ničím iným nepremýšľa.

Nemalo by byť krízové správanie na cestách viac trénované alebo testované? Nepovedal by som, že na neho súčasné autoškoly dokážu vodiča pripraviť.
Bohužiaľ máte pravdu. Úroveň autoškôl je u nás veľmi nestála. Poznám samozrejme dobré, ale aj oveľa horšie. Ten samotný výcvik je však z hľadiska psychológie nedostatočný. Človek sa tam len tak tak naučí základné veci, ako sa rozbiehať a pohybovať po ceste. Preto už od roku 2010 apelujeme ako psychológovia u ministerstva dopravy na zavedenie vodičského preukazu na skúšku. To sa nám však zatiaľ, bohužiaľ, nepodarilo presadiť.

Čo si od vodičáku na skúšku sľubujete?
Čerstvý vodič potrebuje podvedomú psychologickú brzdu. Teda aby vedel, že keď nič neurobí, bude v pohode, ale keď áno, bude to musieť celé absolvovať znova. K lepšej príprave by tiež do budúcna mali vo väčšej miere prispieť práve centrá bezpečnej jazdy. Je však potrebné vypracovať lepšiu metodiku toho, ako to bude prebiehať. A znova sa môžeme inšpirovať napríklad Rakúskom.

Dnes je návšteva centier bezpečnej jazdy dobrovoľná vec, nemala by byť povinná v rámci autoškoly?
V súčasnosti sa to u všetkých vodičov urobiť nedá, to je ekonomicky a vzhľadom k počtu vodičských preukazov nereálne. Ale problémovým vodičom môžu centrá bezpečnej jazdy skutočne obrovsky prospieť.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.