Zo Slovenska do Álp a späť. Tak vyzeral náš „zimný trip“ na jeseň. Na autách, ktoré vidíte častejšie na obrázkoch ako v reálnom živote. A verte, že dodržiavať s nimi v tomto prípade otravné rýchlostné limity bol nadľudský výkon. Vyskúšali sme štyri modely Mercedesu.

Už na začiatku som tušil, že toto určite nebudú dva obyčajné dni v aute. Stačilo si predstaviť vozový park, ktorý sa spolu stretne maximálne tak na autosalóne. Čakal ma trip, kde som presadal z jedného „dreamcar“ do druhého. Nepreháňam.

Začali sme veľmi pekne. „Chalani, ale toto (peniaze) máte na benzín, nie na pokuty,“ znel jeden z posledných upozorňujúcich pokynov pred jazdou.

Nejde totiž o obyčajné autíčka z ulice, s nimi môžete prekonať aj rýchlosť 300 kilometrov za hodinu alebo mať pokojne dvakrát vyššiu spotrebu ako autobus, ktorý vás ráno vozí do práce.

Auto č. 1 – Keď peniaze neznamenajú nič

Zobral som teda kľúče, spolujazdca a po krátkom brífingu, kde sme si prešli trasu, som hľadal, kde mám zaparkované „svoje nové auto“. A ani som nemusel dlho chodiť. Našiel som ho pekne na mieste pre hendikepovaných. Žijúcu legendu, ktorá má na Slovensku osobitý status – napríklad „neopováž sa na mňa zatrúbiť“ – Mercedes Benz G. Teda prvé auto nášho tripu.

Na prvý pohľad je to jasný prototyp brutálneho automobilu. Matná čierna farba, 20-palcové kolesá a k tomu verzia AMG. Čiže výkon 570 koní, hmotnosť 2,7 tony a konečná cena 170-tisíc eur. Kráľovská cena však ešte neznamená nič. Sadol som si totiž do konceptu auta z roku 1979 a pýtam sa, ako je možné, že v roku 2015 si nemám kde položiť mobil?

Alebo napríklad takú fľašu s vodou? Ľudia pred 35 rokmi nepili alebo čo? Zamyslíte sa aj nad takmer nepoužiteľným batožinovým priestorom či ovládaním, ktoré pripomína šoférovanie autobusu. V každom prípade sú to len chvíľkové pocity, ktoré trvajú sekundy. Toto auto sa kupuje srdiečkom, a preto mu odpustíte všetko. Stačí len naštartovať a začať sa voziť.

Ja som si hneď na úvod stanovil celkom jednoduchý cieľ. Šiel som odviezť priateľku do nemocnice na Kramáre. Predstavte si však k tomu pondelok ráno, keď sa každý ponáhľa a aj napriek tomu stojí v zápche. No a ja s G-čkom si spokojne zastanem na kraji cesty, tak nešťastne, že blokujem výjazd z bočnej cesty.

Po približne minútovej debate sa mi zdá zvláštne, že sa okolo mňa nič nehýbe. Žiadne autá ani hluk. Pozriem sa pred auto a nešťastný taxikár chce z hlavnej odbočiť do cesty, ktorú blokujem. A ďalšie auto, ktoré je za mnou, ma nedokáže obísť. Teda situácia, ktorá by sa v „štandardnom prípade“ skončila vytrúbením a ukazovaním prostredníka. Ale mne sa nestalo nič. Iba sa na mňa všetci pozerali. Nastal efekt nechceného – pochopil som, akú má toto auto silu. Najmä, ak vo vnútri sedí chalan, ktorý má veľmi krátke vlasy ako ja. 

Opustil som teda bratislavské ulice, smer rakúske Alpy. Neprekáža, že je v mojom Mercedese audiosústava za tisíce a vonku asi päť stupňov nad nulou. Chcem počuť nezameniteľný zvuk, a tak sú okná pootvorené a rádio vypnuté. Kritická chvíľa však prišla. Asi po 200 kilometroch. Na diaľnici (so spotrebou niečo nad 20 litrov) sme stihli naše G-čko „pokrstiť“.

Týmto teda ďakujem maďarskému kamionistovi, ktorý nám rozbil čelné sklo. Nie úplne, ale vymeniť ho určite bude nutné. A vyhrievané čelné sklo na aute za takmer 200-tisíc nebude najlacnejšie.

Jazda na ňom je však priam „typická“ pre tento model. A tak hoci je toto najlepší offroad pôvodne myslený do ťažkého terénu, zabudnite naň. Dnes je jeho doménou najmä cesta. Pomaly sa blížime do alpských kopcov, kde začínajú prvé zákruty. A jazda v obrovskom G-čku vyzerá asi takto: rovinka plný plyn – zákruta plné brzdy. 

Auto č. 2 – V Alpách do lesa na drevo

Je však načase vymeniť auto. Prišli sme do Hallstattu, ktoré je známym soľným mestom. Na konte má však aj iný unikát. Číňanom sa páčilo natoľko, že si pred pár rokmi postavili vlastný Hallstatt. Áno, dobre počujete, Číňania si skopírovali celé toto mesto. Tipujem, že originál fotia ešte doteraz a dolaďujú detaily. Fejkový Hallstatt teda nájdete aj Huihou.

Idylka pri jazere v Číne je však bez Álp. A najmä bez nášho tripu. To sa už teda dostávam k snu všetkých „pretekárov“ – Mercedesu C63 AMG. Ak vám to nič nehovorí, tak toto je auto, v ktorom sa naučíte kričať. 

Blížime sa k nášmu dnešnému cieľu – horskému priesmyku Nockalmstrasse, ktorý má viac ako 50 zákrut. Každá je označená tabuľou a nájdete na nej nadmorskú výšku a nemecké značenie. A keďže ja po nemecky dobre neviem, stihli sme sa s kolegom Martinom aj dvakrát stratiť (veď kto by neveril navigácii?).

Najprv sme skončili v lese a zrazu jazdili viac-menej po blate a štrku. Pomyslel som si, že ľudia z Mercedesu sa asi zbláznili, že nás poslali sem, až kým sme nestretli pani, ktorá na nás pozerala ako na idiotov. Vraj tadeto ťahajú drevo z lesa a s naším autom to určite neprejdeme. Mali sme odbočiť o jednu uličku skôr. Nevzdali sme to, ešte raz zle odbočili, ale nakoniec sme vytúžený cieľ našli.

Po príchode do cieľa však prišla ľadová sprcha. Večer už nasnežilo (veď Alpy) a my sme sa na letných pneumatikách nemali chuť zabiť. Otočka na hotel, druhý pokus bude ráno. Tých 510 koní v kabíne céčkového Mercedesu však bolo nezabudnuteľných. Auto okamžite reaguje na plyn a ochotne odhodí zadok, ak pridáte viac plynu, ako ste mali v pláne. Budem sa opakovať, ale teda ten zvuk… počul som ho celú noc.

Auto č. 3 – Vrchol s autom na vrchole

Keďže sme jazdili v dvojiciach, po výdatných raňajkách sme už sedeli v ďalšom AMG-čku. Teraz to bol Mercedes C 450 AMG. Prišli sme pred rampu na Nockalmstrasse, zaplatili slušných 17 eur a začala sa zábava. Teda asi prvé dve zákruty, potom som dobehol asi 70-ročného Nemca za volantom Fiatu Panda, ktorý určite nemal chuť sa „ponaháňať“ so 400-koňovým Mercedesom.

Keď som ho na prehľadnom úseku predbehol, potom sa to začalo. Sneh zmizol a horský priesmyk ukázal, že Alpy sú predsa len ďalej než naše Tatry. S ostatnými a so všetkými autami sme sa stretli na vrchole, ktorý bol vo výške vyše dvetisíc metrov nad morom. Nejaké tie selfíčka a Alpy sme si užívali ešte chvíľu.

Auto č. 4 – To najlepšie na záver

Postupne sme však nabrali smer Bratislava, kde sa mi do rúk opäť dostalo to najlepšie, čo Mercedes má. Vtedy začnete nenávidieť 50-tku v meste, 100-ku mimo neho (Rakúsko) a 130-tku na diaľnici. Ak vás niečo vystrelí za 4,2 sekundy na stovku, vyrazí vám to dych.

Sedeli sme totiž v Mercedese AMG GT, ktorý bol sýtomodrej farby, spolu s červeným interiérom. Jednoducho povedané, tak úžasné auto, že si ho počas prestávok fotili aj miestni Rakúšania. A, samozrejme, aj ja. Kilometre ubiehali veľmi rýchlo a s GT-čkom sme čoskoro dorazili do Bratislavy. 

V minulosti som dal tomuto autu prívlastok, že je to miesto, kde môžete zažiť orgazmus. No môžete mať v ňom aj pekné nervy, pretože sme dorazili priamo do najväčšej bratislavskej zápchy.

Tá, ktorá tu je každý deň, špeciálne v piatok. A verte, že tu vám nepomôže ani 510 koní, ani osemvalec a ani zrýchlenie z nuly na sto za 4,2 sekundy. A hlavne vidíte, že nemusíte jazdiť 200-kou kvôli 20-litrovej spotrebe. Stačí sa pohýnať z miesta. Trip je teda na konci, a našťastie bez pokút.