Odložil som kľúče od auta, nasadol na bicykel a úprimne čakal, kto bude prvý čo ma zrazí. A takmer som sa dočkal. Byť cyklistom v Bratislave nie je jednoduché, ale na druhej strane to nie je až také zlé, ako si myslíte.
Vzdal som sa pohodlia auta, zobral si bicykel, aby som zistil, či je vôbec reálne jazdiť takto po cestách v hlavnom meste. Skutočne som zo začiatku nevedel, čo od toho môžem čakať, keďže mnoho mojich známych a kolegov mi tvrdilo, že to nie je až také jednoduché. Úprimne povedané, „niečo“ ma malo prejsť.
S malou dušou som tak začal testovať bratislavské cesty. Začalo sa to "výborne." Po pár minútach ma takmer strhol pod kolesá vodič taxislužby. Rýchlosťou 50 km/h nešiel ani zďaleka a po pár metroch ho navyše za arogantnú jazdu ostatní vodiči vytrúbili. Dral sa totiž surovo dopredu aj cez iné autá.
Bez ochrany
Ponáhľal sa a úplne zbytočne. Ani nie o päť minút som ho dobehol, keď čakal pri ceste na zákazníka… Každopádne, bola to najhoršia skúsenosť za celý týždeň. Rizikovú situáciu zo strany áut som navyše ešte zažil vtedy, keď ma vodič malej dodávky prehliadol pri vychádzaní z parkovacieho miesta.
Aby som vám dokázal lepšie priblížiť, ako z pohľadu cyklistu vyzerá premávka v Bratislave, mal som na helme kameru. No nepodarilo sa všetko, čo ľutujem. Posledný deň, pri poslednej ceste mi priamo do cesty otvoril dvere policajt z auta, keď stál na okraji cesty.
V základe som si uvedomil, že pri cyklistike v meste musíte viac predvídať. Predsa len nesedíte v dvojtonovom aute, ale na dvoch kolesách a prakticky bez ochrany. Navyše treba tiež dávať vodičom oproti alebo za vami signály, aby chápali, čo sa práve chystáte urobiť.
Totiž denne aj spoza volantu auta stretávam cyklistov, ktorí skrátka ignorujú to, že je noc a treba mať svetlo, sú v protismere a jazdia absolútne nevypočítateľne. Rovnako ako v autách, tak aj na bicykloch jazdia „majstri sveta“. Ak už idete na cestu, chce to skutočne poznať aspoň základné pravidlá.
Užil som si to
Z môjho týždňového jazdenia mám však pozitívne pocity. Myslel som si, že to bude oveľa horšie. Bicykel som využíval ako primárny dopravný prostriedok, s ktorým som jazdil do práce či v priebehu voľného času. Najzvláštnejšie za celý týždeň bolo, keď som prišiel na bicykli na automobilovú akciu, kde sa jazdilo v autách ako Audi R8 či RS6.
Toľko nechápavých pohľadov som dlho nevidel. Po vysvetlení však pochopili, o čo sa snažím. Za celý test som „nabehal“ približne 120 kilometrov. Našťastie nepršalo, z práce domov to mám asi 12 kilometerov. Okrem toho som si užil aj skratku v podobe Starého mosta, ktorý paradoxne otvorili v rovnaký týždeň.
Moja trasa viedla cez veľké križovatky ako Trnavské mýto, po Vajnorskej či cez Americké námestie. Čiže niektoré z najvyťaženejších ciest v Bratislave.
A skutočne to bola celkom pohoda. Najviac mi zrejme prekážali staré dymiace dieselové autá. Našťastie ich nie je až tak veľa, no smrad počas cesty fakt na pohode niekedy nepridal. Na jazdu som si navyše zvolil špeciálny bicykel, ktorý mal elektrický pohon.
A ten sa mi ukázal ako kľúčový. Navyše je to skutočne zábava. Elektro bicykel som mal na test od spoločnosti ebajk, ktorá mi dala do rúk model Ghost. Ten vás dokáže okamžite dostať na rýchlosť 25 km/h, čo mi na križovatkách nesmierne pomáhalo.
Nemusíte byť Sagan, aby ste sa dostali okamžite dopredu, urobili si priestor (neodporúča sa jazdiť po krajnici - často je poškodená). Po rýchlosti 25 km/h jazdíte už za svoje sily - elektromotor sa vypne. Je to však veľmi príjemné a navyše sa takto dokážete aj slušne zapotiť.
Ono vás to síce rozbehne, ale ďalej sa snažíte jazdiť už za „svoje sily“. Teda po meste si to aj ako „laik“ dávate často rýchlosťou aj cez 30 kilometrov za hodinu.
Základné pravidlá
Z čoho som bol však milo prekvapený, bola skutočne mimoriadna ohľaduplnosť pri niektorých vodičoch. Nie sú to skrátka „úplne zvieratá“, ktoré vás chcú za každú cenu zraziť. S vyslovene negatívnou reakciou som sa (okrem prvej príhody s taxi) nestretol.
Väčší problém som zažil s chodcami. Tí vás dokážu ale absolútne ignorovať a pár ich skončilo tesne predo mnou. Z negatívneho a pesimistického postoja, ktorý som možno zo začiatku mal zo všetkých vplyvov, som na konci týždňa usúdil, že to ale vôbec nie je zlé.
Je to skutočne dobrý pocit a skvelá skúsenosť a možnosť, ako sa prepravovať po meste. Ak sa správate zodpovedne, dávate všetkým jasne vedieť, čo chcete urobiť, nevidím v tom problém. Myslím, že veľmi pomáha, pokiaľ šoférujete a ste vodič.
Viete si totiž predstaviť pohľad z druhej strany a máte v hlave presne to, čo chcete, aby cyklista robil a ako sa správal. Ak nešoférujete, chce to určite poznať pravidlá cestnej premávky. Navyše by určite pomohlo, ak by zo zákona bolo nutné mať na bicykli vždy helmu. Aj v meste.
Prvú jazdu som urobil bez nej a pochopil som, že to je maximálny risk. Ak by ste náhodou mali spadnúť, budete ďakovať, že ste mali niečo na hlave. Nebudeme si však klamať. Bratislava nie je Viedeň, ani Praha, Helsinki či žiadne iné mesto z predvolebných bilbordov. A ani nebude.
A hoci sa podľa mňa úroveň cyklistiky za posledné roky zlepšila, chýbajú tú kilometre cyklociest, aby sa takéto jazdenie spríjemnilo a zjednodušilo. Je to však na dobrej ceste a dá sa povedať, že pri nových projektoch sa na cyklistov začína stále viac myslieť.
Z týždňa na cestách som si odniesol v podstate dobrý zážitok z niečoho nového. A navyše mi to do práce trvalo kratšie, ako keď som si to vyskúšal MHD. To je skutočne tragédia a navyše iný príbeh.