RegioJet

„Aj vy to máte studené?“ pýta sa ma dôchodkyňa Mária, ktorá práve dostala z palubného servisu kávu s mliekom. „Len preto, že je zadarmo, ešte nemusí byť studená,“ pousmeje sa a odloží skoro nedotknutý plastový pohárik nabok. Ochutnávam svoj čaj. Ten je teplý.

Čerstvá mäta sa však pravdepodobne minula, nahradil ju rooibos. Ale to je najmenej. V podstate môžem byť rada, že sa vôbec veziem. Zohnať vo štvrtok či piatok lístok na IC vlak spoločnosti RegioJet z Bratislavy do Košíc a v nedeľu opačným smerom v súčasnosti nie je vôbec jednoduché.

Honba za lístkami

„Zázrak, že sa mi ušiel lístok. Ale to len vďaka tomu, že som ho kupovala dva týždne dopredu,“ rozhorčene mi vysvetľuje svoje pravidelné peripetie s cestovaním z jednej strany republiky na druhú mladá ekonómka Hanka z východu. Cestovať v štátnom rýchliku so študentmi sa jej nechce. Navyše ten ide ešte o hodinu dlhšie, a to by už nemusela stihnúť nadväzujúci prípoj. „Viete, čo ma na tom hnevá najviac? Že si cestu domov v rámci jednej krajiny musím plánovať týždne dopredu, akoby som chcela letieť do zahraničia,“ pokračuje krútiac hlavou.

Problém s nedostatkom lístkov na IC vlaky nastal v januári. Dovtedy platilo, že ak ste si nestihli kúpiť lístok na zvyčajne lacnejší RegioJet, vždy ste mali možnosť cestovať so štátnymi vlakmi Železničnej spoločnosti Slovensko. Konkurenčný boj však spôsobil, že štát svoje „IC-čká“ zrušil. A RegioJet nové vlaky nepridal. Počet vozňov síce zvýšil zo šesť na desať, no pôvodne plánoval jazdiť s trinástimi.

Vysvetlenie na sedadle

To, prečo k tejto situácii došlo, mi vo vlaku vysvetľuje samotný šéf RegioJetu Radim Jančura. Na sedadle som si našlalistod neho adresovaný „milým cestujúcim“. „Peróny v Bratislave na Hlavnej stanici sú maximálne na desať vozňov, len jeden je na 13. ŽSR nepustila naše vlaky na tento perón z odôvodnením, že 20 minút po nás odchádza rýchlik ZSSK...,“ píše aj s gramatickou chybou v predložke Radim Jančura.

Štátne železnice však argumentujú i tým, že si najdlhšiu koľaj objednali skôr a aj ich rýchliky jazdia s maximálnym počtom vozňov. Tie premávajú na trati medzi dvomi najväčšími mestami častejšie ako „IC-čká“ a ako alternatívu k svojim vlakom ich ponúka aj RegioJet.

„Akákoľvek forma dominancie alebo monopolu je pre súťaž, teda aj pre spotrebiteľa, nezdravá. Aj keď segment IC bude len v prevádzke RegioJetu v intervale šesť hodín, stále sú tu dotované rýchliky ZSSK, ktoré medzi Košicami a Bratislavou jazdia v intervale dvoch hodín a medzi Žilinou a Bratislavou dokonca skoro každú hodinu,“ píše v liste šéf RegioJetu. Rýchliky do Košíc však jazdia iba do štvrtej hodiny poobede, potom si treba počkať na nočný vlak. „Jasné, že si môžem kupovať lístky na IC vlaky s mesačným predstihom, ale čo s tými, ktorým sa ten lístok neujde?“ uzatvára Hanka.

ŽSR

Blíži sa víkend spoločne s nutkavou potrebou navštíviť rodinu pod Tatrami. Dokonca predĺžený o deň dovolenky. Vždy sa
totiž ľahšie cestuje mimo piatkovej špičky. Napríklad vo štvrtok.  Ale pozor. Od januára tu máme vlakovú revolúciu, po vyše 20 rokoch skončili štátne IC vlaky. Trh je trh. Je pondelok večer a pokúšam sa bookovať lístok Bratislava – Poprad v žltom vlaku RegioJet. Problém by to byť nemal, chcem predsa cestovať už vo štvrtok.

Na Vinohradoch

Vidinu dvojdecového Rajca a kávy zdarma však kazí sivastá „0“ v online rezervačnom systéme pri večernom aj obedňajšom spoji. Ani jedno miesto v žiadnej z tried. Na cestu o šiestej ráno vo štvrtok sa necítim – ja ani môj zamestnávateľ. Nič to, skúsime piatok. Situácia sa opakuje. Ostáva štátny rýchlik. Cesta z Bratislavy do Popradu ním trvá o takmer hodinu dlhšie ako v IC  vlaku. Čo už.

Je tu hodina há a deň dé. Nastupujem na stanici Bratislava-Vinohrady. Vyzerá ako kulisa z čias druhej svetovej vojny, no je tu celkom rušno. Študenti s batohmi, kdetu penzisti s veľkými taškami. Predieram sa koľajiskom električky, míňam fajčiacich bezdomovcov. Útroby stanice sú ako nočná mora. Vyzerá ako najhorší perón, aký som v živote videl – v bulharskej
Sofii.

Pach moču sa zmiešava s ľahko nakysnutým smradom lančmítu z niekoľkých stánkov s bagetami. Nuž, občerstvenie si asi  radšej kúpim vo vlaku. Nekúpim, lebo na stanici nie je bankomat. Ten síce chýba, ale nechýbajú indivíduá popíjajúce na stojáka pivo.

Rýchlik je tu. Som svedkom brownovho pohybu, na úzkom nástupišti sa desiatky ľudí presúvajú presne na jeho opačný koniec.
Občas koliesko kufra na nohe, občas štuchanec batohom.

Ako zlý film

Sadám si do vozňa číslo tri, na miesto 54. Chodba. Trvá mi asi 10 minút dostať sa tam. V uličkách totiž stoja desiatky ľudí. Mladí, starí, chorí, zdraví. Malí – no ale aj veľkí. Je štvrtok, 16.00. Ako to, preboha, vyzerá v piatok večer, napadne mi ako prvé. Kufrom obúcham ramená pasažierov naľavo, napravo. Ulička v druhej triede je celkom úzka. Telesný kontakt je tu nebezpečne blízky. „Dobrý deň, mám tu rezerváciu,“ rázne, no predsa s náznakom sociálneho cítenia vyhadzujem zo sedadla zrejme čerstvú dôchodkyňu.

Tipujem, že 80 percent ľudí vo vlaku nemá ani 25 rokov. Odhadom 15 percent je po šesťdesiatke, zvyšných 5... sú tí, čo za rýchlik platia. „Dobrý deň, kontrola cestovných lístkov,“ zaznie kdesi na polceste do Trnavy. Predrať sa medzi davmi v uličke však robí problémy aj ľuďom z fachu, evidentne. Pán v klasickej čapici s menovkou „Vlakvedúci“ na rovnošate automaticky scanuje akési poukážky, ktoré všetci vyťahujú. Vtedy mi to vlastne naozaj došlo. Toto je ono. Vlaky zadarmo. V Amerike by to nazvali „Affordable Travel Act“.

Po Piešťany je cesta neznesiteľná. Či platiacich, alebo neplatiacich – ľudí je v rýchliku jednoducho priveľa. Pripadá mi smutné
a nedôstojné, ako sú všetci natlačení a ako starší, čo majú cestu „zadarmo“, stoja v uličke. Tak sa cestuje v roku 2016 na Slovensku.

Šťastnú cestu.